Na čom stojí a padá naša výchova

Kedy máme pocit, že nám to s deťmi funguje, že dieťa niečo pochopilo a posunulo sa o  krok ďalej? Niektorí rodičia sú presvedčení, že tajomstvo tkvie v správnom nastavení hraníc. Nuž ale, čo s deťmi, ktoré napriek tomu s rodičmi nekonečne bojujú? Je to o tom, že títo rodičia len nevedia určiť dostatočné množstvo limitov, ktoré ich ratolesti usmernia?

Iní zas vidia kľúč k úspešnej výchove v presnom a dôslednom stanovení následkov vyplývajúcich z nevhodného správania. Myslia si, že prípadný neúspech ich výchovy tkvie v tom, že neboli poskytnuté dostatočne veľké a účinné dôsledky.

Oba tieto pohľady akoby nesú v sebe kus pravdy. Poukazujú na to, že hranice sú kritické, ale fungujú tieto samy o sebe? Ako to je? Čo ma vlastne presvedčí, aby som sa rozhodla rešpektovať obmedzenie zo strany druhého človeka? Ja osobne to mám spojené aj s tým, že daná hranica má nejakú logiku. To, čo však pre mňa zohráva hlavnú rolu, je fakt, že druhej strane dôverujem, že má na obmedzenie pádny dôvod . Inými slovami hranice sa mi dodržujú „ľavou zadnou“, ak mi záleží na tom kto ich dáva.

Nejako podobne to funguje aj s nevyhnutnosťou brať deti na zodpovednosť za ich vlastné skutky. Všimli ste si, že deti nedbajú veľmi o následky, ak nepochádzajú od niekoho, koho majú radi, koho si vážia, na kom im záleží?

Oba pohľady na úspešnosť výchovy vlastne stoja na jednom základnom predpoklade- rodičovi i dieťaťu vzájomne na sebe záleží. To ma vedie k presvedčeniu, že úspešnosť výchovy je zakotvená vo vzťahu. V ňom dostávajú hranice aj následky svoju silu. Ak teda chceme, aby naše výchovné nástroje padali na úrodnú pôdu, je potrebné pestovať s dieťaťom vzájomné puto.

 

Autor: Martina Vagačová

Páčil sa vám članok? Dajte o ňom vedieť aj ostatným.

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *